Synovec, tučný päťdesiatnik, trpezlivo opakoval, ale oči mu blúdili ponad starkého hlavu. Sľúbil mu, že Artura bude vodiť každý deň. Gábor bol mlčanlivý, ale keď ste zaviedli reč na Artura, ožil a rozprával do zachrípnutia. Artura sme si všetci obľúbili. Synovec dával pozor, aby všetku svoju potrebu psík vykonal ešte pred návštevou, a tak Artur už len radostne štekal a behal naokolo.
Gábor plakal zakaždým, keď ho uvidel, aj keď sa lúčili. Medzi jednotlivými návštevami strakatého bastardíka len bez záujmu sedel a všetkých naokolo ignoroval. Vypestovali sme si celý rôznorodý repertoár, ako zvrtnúť reč na Artura, aby sme ho vytrhávali z letargie. Väčšina z obyvateľov ústavu milovala záujem, rozprávala s nadšením. Ukazovali nám staré fotky, splietali mená a udalosti. Gábor nie. Hocičo iné ako jeho psík postavil za hradbu nepreniknuteľného mlčania.
Keď vtedy Aďo dostal tú prácu, po ktorej tak zúfalo túžil, letel za mnou priamo do ústavu, celý nadšený, a priamo tam v záhrade ma vyobjímal a vybozkával. Artur veselo štekal a obiehal okolo, akoby sa tešil tiež. Synovec to nevidel, díval sa Gáborovi ponad hlavu ako obvykle. Ale Gábor ma videl. Bolo mi to trochu nepríjemné - teda nie žeby som sa hanbil, ale starí ľudia sú všelijakí.
No, naozaj sú. Po tomto mi Gábor začal rozprávať. Pomaly, takmer neochotne, akoby sa hanbil on.
Volal sa Lojzík a spoznali sa vo fabrike, kde obaja pracovali. Predstavujem si ho ako pekného, zapýreného chlapca, ktorý pod upreným Gáborovým pohľadom nevie, či sa má usmievať, alebo klopiť oči. Boli spolu po celý život. Neverím, že nemali ťažšie chvíle, ale Gáborovi som to nevyvracal. Vyhrabával spomienky a delil sa s nimi, azda po prvý raz v živote.
Lojzík potichu hnil v inom ústave, niekoľko kilometrov vzdialenom. Alzheimer. "Už som sa oňho nedokázal postarať," šepkal Gábor, kruto bičovaný hanbou. "Už som sa nedokázal postarať ani o seba!" Pred pár rokmi ešte bolo všetko v poriadku, Lojzík bol možno trochu roztržitý, ale ani na narodeniny nikdy nezabúdal. Na tie sedemdesiate priniesol Gáborovi ako darček roztomilé strakaté šteniatko.
Akoby ho tie spomienky stravovali. Keď sa so mnou o ne podelil, akoby ožil. Slzy už prišli na rad len občas. Gábor prestal pôsobiť ako zosychajúci starec. Trvalo to azda desať dní. Potom synovec, celý červený, priniesol správu, že Lojzík zomrel. A všetko bolo v háji. Gábor sa vychystal na pohreb, ale napokon nevládal ani vstať, plakal, sediac na posteli vo sviatočnom obleku, na ktorom bolo bolestne vidno, že ho šili pre vysokého, plecnatého chlapa, ktorým kedysi bol.
Gábor nám unikal. Prestal komunikovať, jedol ako vrabček. Mechanicky hladil Artura a tiekli mu slzy. Zdravotný stav sa mu zhoršoval každým dňom, až sme ho raz ráno nezobudili. Pochovali ho v tom priveľkom obleku. Artur ušiel Gáborovmu synovcovi a po desiatich dňoch sme ho našli v záhrade, kde sa snažil vyňuchať svojho pána.
"Nemôžete si ho tam nechať?" spýtal sa synovec v telefóne. "Stále mi uteká."
Kolektívna žiadosť personálu aj obyvateľov napokon obmäkčila riaditeľku a Artur sa stal právoplatným obyvateľom záhrady. Správca mu zhlobil búdu a starčekovia a starenky ho zbožňovali. Napokon ho zrazilo auto pohrebnej služby, ktoré odnášalo telo pani Gabriely. Stál som uprostred bedákajúcich dôchodcov a myslel som na to, že toto je už ale fakt poriadne na hovno. Životná láska sa stratí v Alzheimerovi, roztrhne sa vynútenou vzdialenosťou. Happy end prichystaný aspoň pre psa zmarí auto.
V takéto dni na to myslím. Na to, čo bude. Čo sa skrýva za tým "žili šťastne až do smrti". A na toho zapýreného chlapca, ktorý má bohvieprečo Aďovu tvár. Opakujem si do omrzenia, že koniec svojho života nepreplačem.
Komentáre