Ursus

Nikto na mne nič nespozná. Snažím sa držať svoje stavy na uzde. Ale pod snehom nie je nič také čisté a jednoliate. Mňa to tam bolí. Chcel som sa toho zbaviť, a tak som náhodou prišiel na to, prečo vlastne ľudia vzdychajú, keď im je smutne. Nasal som mrazivý vzduch v nádeji, že to boľavé zmrazí, a prudko som vydýchol, mysliac si, že vzduch to zo mňa vyveje.

Nepodarilo sa. Všetko bolo ako predtým. Doma ma privítala samota. V živote som nepočul hlučnejšie ticho. Napadlo mi, že by mi možno pomohlo vyplakať sa. Ale plakať som už zabudol. Tak som začal krájať cibuľu, že si odblokujem slzné kanáliky.

Ani toto nevyšlo. Namiesto toho som sa porezal. Prekvapene som sa díval, ako mi z prsta tečie krv. Zvláštne. Už som si zvykol, že krvácam iba donútra. Všetko ma viac bolí vnútri.

Slzy sa nekonali, krv prestala tiecť a ani toto pustenie žilou mi nepomohlo. Spýtal som sa toho druhého vo mne, ktorému sa všetko ľahko hovorí, čo mám robiť. Ten sa zamyslel a potom hovorí: "Ako chceš kvitnúť, keď si pod snehom? Musí prísť jar, potom záhradník odhrabe hnijúce lístie a zasadí trávu a kvety. Keď sa bude snažiť, rozkvitneš."

"Tebe sa to ľahko hovorí," namietol som. "Záhradníci sa mi minuli a jar neprišla už niekoľko rokov."

Ostal ticho, lebo mu nenapadlo nič, čo by mohol ľahko povedať.

Sneh vonku sa neudržal. Na mne je stále.