Videl som ho v aute s nejakou stereotypnou blondínkou. Úplne tupo zízala pred seba. Ja som úplne tupo zízal na ňu. Nevšimla si to. Ani Nick si nevšimol mňa.
Teraz úplne tupo zízam pred seba doma. Hovorím tej miestnosti obývačka, lebo tu stoja tri plesnivé kreslá. Jelga dokončila svoju čistiacu púť po dome, sedí oproti mne a čosi kvíli v tej svojej čudnej reči. Vôbec jej nerozumiem. Asi jej to neprekáža.
Žijeme v sanačnom pásme, kde sa domy nesanujú. Možno nie sú vyrovnané pozemky. Alebo čosi. Už nás tu žije len málo, aj to si jeden druhého nevšímame. Dom je po mojej pratete alebo čo mi to vlastne bola. Je vyrabovaný, no aspoň mi nič neukradnú. Zarobím si málo, ale na jedlo a nejaké šaty mi to stačí. Nič viac napokon nepotrebujem. Namiesto televízora mám Jelgu, ktorá buď čistí alebo kvíli.
Na večerný erotický film mám Nicka. Nechodí každý deň, ale je tu často. Takto chodí odvtedy, čo ma zbalil v tom bare. Díval som sa naňho, lebo bol fakt pekný. Kučeravé vlasy, čierne oči, milý úsmev. Nevyzeral ako mafián. Hrozne frajeril, bol za macha.
„Pôjdeme k tebe?“ spýtal sa napokon.
„Poďme.“
Pristúpil ku mne a zašepkal: „Ale varujem ťa – mám ho veľkého! Aby ťa to nebolelo.“
Rozosmial som sa. Prvý raz po niekoľkých rokoch. Pozrel na mňa prekvapene.
„Myslím, že to bude presne naopak,“ povedal som. A mal som pravdu.
„O tomto sa nikto nesmie dozvedieť,“ povedal škrobene, keď sa obliekal. Ukázal mi pištoľ. „Nesmieš to nikomu povedať!“
„A komu by som to mal povedať?“ Už som sa nesmial.
„Komukoľvek.“
„S nikým sa nerozprávam.“
„Ja len tak pre istotu,“ obliekol si sako a kontroloval sa v zájdenom zrkadle. „Nikomu ani slovo. Lebo ťa budem musieť zabiť. Ja nerád zabíjam. Je s tým veľa práce.“
Díval som sa do stropu.
Nemyslel som si, že sa vráti, ale vrátil sa. A prichádzal stále. V mojej posteli nebol macho. V mojej posteli si líhal na brucho alebo na chrbát. V mojej posteli bol prítulný. Nemal som ho púšťať z postele.
„Príde sem moja sestra Jelga. Dostal som ju odtiaľ a nemá tu kde byť,“ povedal mi raz.
Pokrčil som plecami. Bolo mi to jedno. A tak Jelga prišla. A začala čistiť. Videl som, že trhá svoje šaty, lebo už nemala handry. Mala vyše tridsať, sama vyzerala ako vybielená, bola veľká, hranatá a mlela tou svojou čudnou rečou.
Nick jej dával peniaze. Míňala ich na čistiace prostriedky a jedlo. Nedala si vysvetliť, že tento dom je zájdený a už sa nedá vyčistiť. Asi mi nerozumela, mlel som tou svojou čudnou rečou.
Nepila. Keď Nick prišiel, doniesol vždy drahé víno. My dvaja sme z neho trochu odpili, sedeli sme v troch plesnivých kreslách, Nick a Jelga hovorili tou svojou čudnou rečou. Nerozumel som im. Potom sme s Nickom išli do postele. Jeho vzdychom a výkrikom som rozumel.
Rozumel som aj jeho chrbtu, ktorý sa zakaždým ukázal vo dverách a zmizol. Asi som duševne chorý, ale nejako som to akceptoval. Asi som duševne chorý, lebo raz som sa díval, ako Nickov chrbát mizne a počul som Jelgu, ako si spieva v záchode, ktorý drhla, Nick sa ponáhľal a ja som vstal z postele, nahý a neumytý, vpadol som na záchod, zrazu strašne nasratý a povedal som Jelge: „On sa za nás hanbí. Za oboch. Preto si tu.“
Jelga zmĺkla a pozrela na mňa. Potom sa obrátila naspäť k záchodu. Už si nespievala.
Možno mi rozumela.
Vedel som, kde sa Nick pohybuje, pretože som ho niekedy sledoval. Ten správny bar. Tá správna čašníčka. Ten správny afekt.
„Ahój. Hľadám Nicka,“ zaspieval som.
Čašníčka zdvihla obočie: „Akého?“
„Bóže, predsa Nicka, toho čierneho fešáka, chodí sem snáď každý deň.“
Čašníčka bojovala s úsmevom. „No, žiadneho Nicka tu teraz nevidím.“
„Ale vieš, o kom hovorím.“ Prikývla a oči jej svietili.
„Pozri, dal mi svoje číslo, ale ja som ho niekde stratil. Fakt nechcem, aby si myslel, že som sviňa a už mu nikdy nezavolám, keď som mu to sľúbil.“
„Sľúbil?“ užasla.
„Jasné. Si myslíš, že už potom nikomu nezavolám? Ja fakt nie som sviňa. Tak dáš mi to číslo?“
„Hm, ja ho ale fakt nemám.“
Teatrálne som povzdychol. „Tak dobre. Ale keď príde, tak mu povedz, že som ho hľadal. A nech sa u mňa zastaví. Hocikedy. A... buď diskrétna, okej?“ žmurkol som a odišiel som preč.
Zopakoval som to ešte v dvoch ďalších baroch, kam Nick chodieval. Pre istotu. To keby náhodou čašníčka bola fakt diskrétna.
Nebolo treba. Doma ma už čakal. Stál v obývačke pri okne. Úplne biely.
Medzi nami stáli kreslá a ticho.
Díval sa na mňa. „To čo ti napadlo?“ zasipel.
Neodpovedal som. V ruke mal pištoľ a teraz ju na mňa namieril.
„Vieš, čo som ti povedal.“
„Viem,“ prikývol som.
Mieril na mňa.
„Prečo si to urobil?“ dožadoval sa vysvetlenia.
Mlčal som. Nerozumel mi.
„Prečo?“
Za mnou sa ozvala Jelga. Nekvílila, bola rozčúlená, kričala čosi na Nicka v tej svojej čudnej reči. Zachytil som meno Nikolaj. Usmial som sa.
Zneistel. Asi mu to Jelga vysvetlila. Tresla dverami a do ticha sa po chvíli ozval piskot drhnutého okna.
„Už nikdy sem neprídem,“ povedal Nikolaj vzdorne. Ruka mu klesla.
Prekvapil ma. „Chcel si ma zastreliť,“ pripomenul som mu.
Asi mi nerozumel. „Už sem neprídem,“ zopakoval, oblúkom ma obišiel, hnal sa preč.
Buchli dvere. Piskot okna utíchol a Jelga vystrčila hlavu zo svojej izby.
„On príde,“ povedala v tej svojej čudnej reči.
„Ja viem,“ povedal som v tej svojej čudnej reči.
Komentáre
zaujalo ma to..
Dakujem