Ursus

Je to akoby súťaž, čo si s mamou dávame. Ja rýchlo hlcem, ona sa len tak vŕta v jedle. Nie je hladná, najedla sa už pri varení. Pozoroval som ju, ako varí. Bezmyšlienkovite ochutnávala, každú chvíľu. Svoju porciu zjedla vopred. Potom pri večeri sedí a samozrejme, že nie je hladná. Myslím, že si to vôbec neuvedomuje.

Cieľová rovinka: Keď mama usúdi, že sa navŕtala dosť, nahlas vzdychne, vstane od stola, zoberie svoje rozbabrané jedlo, prázdny tanier a ide si poplakať do kuchyne. Ak zjem večeru skôr, ako sa ona pohne, môžem vstať od stola prvý, rýchlo odniesť tanier do kuchyne a zmiznúť do svojej izby. A nemusím sa na ňu dívať, ako stojí nad výlevkou a vzlyká.

S otcom si nemusím robiť starosti. Bezmyšlienkovite do seba súka jedlo. Akékoľvek. Keby dostal piliny s listom šalátu, zo zvyku nechá šalát bokom a zje piliny. Kedysi bol vyberavý. Ale to bolo ešte predtým, ako sa z neho stal starý človek. Vníma ma ako kohosi, kto tam je. Ani keby som sa navliekol do kostýmu zajačieho maskota futbalového družstva a kyvkal polmetrovými ušami, nevšimol by si ma.

Dnes som to nezvládol. Ryba bola kostnatá. Ešte donedávna by som sa aj obával o otca, že pri tom automatickom jedle sa mu nejaká zapichne do krku, ale už sa ani ja nestarám. Babral som sa s kosťami, tak nečudo, že ma mama predbehla. Pri prplaní sa v jedle nezáleží na jedle, ale na čase, ktorý je mu prplajúca sa osoba ochotná venovať.

Ťažký povzdych ukončil súťaž. Mama sa nahla, aby vzala prázdny tanier. Tá predstava, že ju zase uvidím, ako vzlyká do drezu, ma takmer zrazila do stoličky. Aktivizoval sa vo mne pud sebazáchovy a vyhŕkol som na tú bielu ruku nad bielym tanierom: „Sťahujem sa k Aďovi.“

Ruka znehybnela, potom sa pomaly stiahla. „Sťahuješ?“

„Sťahujem,“ potvrdil som.

Pozrela bezradne na otca. Neviem, či bol vo svojom štandardnom vzdialenom svete, alebo sa doňho stiahol ešte hlbšie, lebo vôbec nereagoval.

Mama si položila ruku na hrdlo. Videla sa tak v správach, pôsobilo to tak tragicky, nuž si zvykla na toto gesto.

„Prečo?“ spýtala sa.

„To je snáď logické. Aby sme spolu žili, musíme spolu žiť,“ odvetil som sucho, prehltol som posledné sústo a snažiac sa neponáhľať som prázdny tanier odniesol do kuchyne.

V bezpečí svojej izby, kam nikto z nich nechodil, som zavolal Aďovi.

„Platí stále tá tvoja ponuka, že sa môžem k tebe nasťahovať?“ vystrelil som namiesto pozdravu.

„Príď,“ povedal jednoducho.

Obaja sme vedeli: okamžite.

Vedel som, že toho veľa nemám, ale poznanie, ako rýchlo sa dokážem zbaliť a odsťahovať, bolo takmer otriasajúce. Nelúčil som sa, nemal som s kým. Otec sa vytratil do dielne, mama nariekala v kuchyni.

Zbohom, rodný dom. Keď sa dostanem k nejakým sedatívam, budem sem chodiť na návštevy. Ale nikdy nie na večere. Nikdy.

Aďo človeka upokojuje už len svojou prítomnosťou. Nemá blbé reči, chápe, nepoužíva frázy. Povie, že miluje môj hrozný raťafák. Týmito slovami. Aďo je moja záchrana. Zabránil mi, aby som znenávidel všetkých ľudí. Najmä tých najbližších. Pomohol mi, aby som prestal nenávidieť Miloša.

„Bože!“ zhíkne Aďo. Rozvaľuje sa na gauči a lenivo prepína kanály. Narazil na popoludňajšie slepačie vysielanie. A tam tróni moja matka.

Aďo na ňu vyvaľuje oči a ja sa nedokážem ani pohnúť, aj keď mám chuť skočiť po ovládači a prepnúť to.

„...našla napriek svojej bolesti silu pomôcť iným,“ hovorí profesionálne súcitná moderátorka a obráti sa na matku.

„Dobrý deň,“ hlesne matka.

Užasnuto to sledujem. Dostala nejakú cenu za hlboko ľudský počin. Teraz pohnutým hlasom rozpráva o svojom synčekovi Milošovi. Jej obraz zmizne a nahrádza ho defilé starých fotiek. Na všetkých je Miloš. Ako bábätko. Ako prvák. Ako maturant. Fotka s mamou na promócii. Mama rozpráva. Aký bol. Živý, talentovaný, úspešný, v rozpuku síl. Ľudia ho mali radi.

Toho zmoka, to druhé, škaredé, krpaté decko s veľkým nosom, nespomína. Akoby nebolo. Ani ten dospelý, stále škaredý, krpatý chlap s veľkým nosom, čo sa vôbec nevydaril, a ešte je aj buzerant.

„Ale potom prišla tá nehoda,“ napovie jej moderátorka. Mame sa v očiach zalesknú slzy. Prikývne. Hmlisto načrtne, ako nezodpovedný vodič pripravil o život jej synčeka. „V nemocnici nám povedali, že... nastala mozgová smrť,“ spomína mama.

To si pamätám. Otec nechápavo, bezbranne stojí a díva sa na mladú lekárku, ktorá sa snaží byť empatická, ústretová a šetrná. Matka stojí pri ňom a vrieska: „Čo to znamená? Čo to znamená?“ Lekárka sa jej niečo snaží vysvetliť, ale ona ju nepočúva. „Čo to znamená?“ vykríkne.

Trasú sa mi kolená, mám v hrdle guču. Preglgnem a takmer zakričím: „Miloš je mŕtvy. Teoreticky stále žije, ale keď ho odpoja od prístrojov, okamžite zomrie.“

Nastane ticho. Všetci traja sa na mňa užasnuto zahľadia.

„...no vtedy ste urobili ťažké rozhodnutie,“ posúva ju ďalej moderátorka.

Mama si pritláčala päste na líca, otvárala nemo ústa a v totálnom šoku sa na mňa dívala. Akoby som povedal čosi nehorázne. Akoby som nesmel povedať, že Miloš je mŕtvy.

„Ale... neodpoja ho?“ zapípal otec. Najprv som si myslel, že mi pripomína dieťa, až potom som pochopil, že práve vtedy sa z neho stal starý človek: neistý, ustráchaný, nerozumejúci okolitému svetu.

Lekárka opäť začala čosi rozprávať, ale zmysel jej slov si moji rodičia nedokázali vybaliť z jemnej vaty eufemizmov.

„Nebude ho treba odpájať,“ prerušil som ju netrpezlivo. „Je len otázkou času, kedy mu zlyhá srdce.“

Mama sa vzlykavo nadýchla. Otec sa na mňa stále ohúrene díval. Obrátil som sa na lekárku a doslova vyštekol: „Chcete ho na orgány, však?“

Zaodŕhala. „Chcela som len...“

„Na orgány,“ nedal som jej dopovedať. „Choďte po papiere, my sa tu o tom porozprávame,“ zavelil som. Neodporovala, zmizla rýchlejšie ako dym.

„To vedomie, že niekomu pomôže žiť, nás posilňovalo,“ hovorí mama, oči sa jej topia v slzách. Ako mne vtedy.

„Oni ho zabijú!“ vykríkla matka, keď pochopila, že má podpísať súhlas s tým, aby Milošovi vyrezali všetky použiteľné orgány.

„Je mŕtvy,“ zopakoval som. Nechápal som, kde sa vo mne berú slzy, ani prečo plačem. S Milošom sme si nikdy neboli blízki, nemali sme nič spoločné. Vlastne som existoval takmer mimo celej rodiny. Vždy.

„Vraveli, že dýcha!“ kričala matka.

„Dýcha zaňho stroj. Je mŕtvy,“ odporoval som.

Vo dverách sa ostýchavo zjavila lekárka. Vyzerala, že celá situácia je jej viac ako nepríjemná. Spýtavo pozrela na mňa.

„Podpíšte to,“ povedal som rodičom ticho.

Podpísali.

„Môžeme ho vidieť?“ spýtal sa otec tým detským hláskom starca.

Lekárka zdráhavo prikývla.

„Ja nejdem. Nechcem ho vidieť mŕtveho.“ Konečne sa hlas zatriasol aj mne.

Rodičia zastali na polceste a bezradne sa dívali striedavo na doktorku a na mňa. Potom si mama sadla do najbližšieho kresla a rozplakala sa. Otec stál bezmocne nad ňou, bezradný, zmätený a z ničoho nič starý človek.

„Vypni to,“ poviem konečne. Aďo hľadá ovládač a kým odstrelí moderátorku do mŕtveho ticha, tá ešte stihne zhrnúť: „...príbeh ženy, ktorá stratila svoje dieťa.“

„Obidve deti,“ opravím ju a neteší ma to.